Už od detstva ma fascinovali lietadlá. No finančná situácia a fakt, že sme nepatrili medzi „dovolenkové“ rodiny, znamenali, že som sa prvýkrát dostal do lietadla až ako 21-ročný – počas mojej prvej cesty za brigádou do Nórska v roku 2016. Bol to pre mňa nezabudnuteľný moment plný rôznych emócií – od obrovského nadšenia až po strach, že tá „plechovka“ môže spadnúť. Samozrejme, sedel som pri okne. Chcel som vidieť úplne všetko.

Let prebehol bez komplikácií a ja som si mohol užiť svoj prvý úspešný let. O dva mesiace neskôr sme leteli do Poľska. Ako sme sa blížili k letisku v Krakove, pilot niečo zamumlal do mikrofónu. S mojou vtedajšou znalosťou angličtiny a s nezrozumiteľným hlasom z reproduktorov som nerozumel ani slovo. Povedal som si však, že to asi nebude nič vážne, a ostal som v relatívnom pokoji. Keď sme sa ale priblížili k pristávacej dráhe, pilot zrazu pridal plyn a začali sme stúpať. Ako úplný nováčik v lietaní som bol poriadne nervózny. Po dvoch otočkách sme však bezpečne pristáli a mne sa uľavilo. V duchu som si pomyslel: „Ako je vôbec možné, že tieto plechovky dokážu lietať?“

Po dvoch letoch v roku 2016 nasledovala dvojročná pauza. V roku 2018 som mal opäť príležitosť letieť – tentokrát na trase Praha–Amsterdam. Samozrejme, že som to nemohol odmietnuť. Po prílete do Amsterdamu ma oblial studený pot. Letisko bolo obrovské, bol som tam sám a moja angličtina stále na bode mrazu. Povedal som si však: „Prečo by som to nezvládol? Veď sú tu všade tabule.“ A tak aj bolo. Veľa strachov, ktoré som mal, sa nakoniec vôbec nenaplnili.

Do roku 2021 som mal na konte iba päť letov. No od roku 2021 do dnešného dňa (máj 2025) som ich absolvoval už 66 – a dúfam, že toto číslo bude naďalej rásť. Lietanie zbožňujem. Paradoxne, strach z lietania ma prešiel až vtedy, keď som začal pozerať dokumenty o leteckých katastrofách. Vďaka nim som pochopil, ako lietadlá fungujú, začal som si o tom viac čítať a tá téma ma úplne pohltila.

Každý let je iný. Niekedy ani necítite, že letíte niekoľko kilometrov nad zemou, a inokedy to lietadlom hádže ako na húsenkovej dráhe. No lietadlá sú na to konštrukčne pripravené – bežné turbulencie vôbec nie sú dôvodom na obavy.

Veľa ľudí kritizuje Ryanair. Ja som s nimi absolvoval asi tri štvrtiny všetkých svojich letov a nikdy som s nimi nemal problém. Áno, na internete nájdete množstvo videí, kde si ľudia musia prebaľovať batožinu alebo skrývajú ruksaky pod bundy. Ale podľa mňa to nie je správny prístup. Ryanair často lieta za ceny, ktoré sú nižšie než cesta z Bratislavy do Košíc. Zarába práve na batožinách a na tom, že pasažier, ktorý má mať jednu príručnú tašku, si nesie ešte štyri igelitky suvenírov.

Môj zatiaľ najdlhší let bol len pred pár dňami – z Dublinu do Toronta. Najkratší nasledoval o dva dni neskôr – z Vancouveru do Pentictonu v malom vrtuľovom lietadle značky SAAB. Let týmto malým strojom bol pre mňa opäť niečím fascinujúcim – človek si to naozaj precíti.

Pre všetkých, ktorí sa boja lietať, mám len jedno želanie – dúfam, že sa vám tento strach podarí prekonať. Lietanie je podľa mňa ten najkrajší a najrýchlejší spôsob dopravy. Poznám niekoľko ľudí, ktorým robí problém nastúpiť do lietadla, a úprimne ich chápem. Pamätám si na svoj prvý let a na ten pocit, keď som v lietadle sedel prvýkrát. No čím viac letov som absolvoval, tým menší bol môj strach – hoci rešpekt mám dodnes.

Osobne sa riadim heslom: „Čo sa má stať, sa stane.“ Aj napriek všetkému je letecká doprava stále najbezpečnejšia. Denne prebehnú desiatky tisíc letov bez akýchkoľvek problémov. V Spojených štátoch je lietanie bežnou formou dopravy – dokonca aj na každodenné dochádzanie do práce.

Dnes je lietanie pre mňa nielen dopravný prostriedok, ale aj spôsob, ako si vychutnať slobodu a objavovať svet.