Už niekoľko dní som sa nedostal poriadne k notebooku a k inšpirácii niečo napísať. „Potrebujem zmenu,“ zahlásil som, a piatkové ráno sa nemohlo začať lepšie.
Pri ceste do kanadskej divočiny som si naivne myslel, že budem mať chuť a čas písať. No bohužiaľ, na mieste, kde sme boli, bolo toľko práce, že som úplne zabudol, prečo som sa vlastne rozhodol cestovať. Práca a pomáhanie našej úžasnej „adoptívnej“ babičke nás oboch tak pohltila, že som nemal čas, chuť a ani energiu čokoľvek na notebooku robiť – nieto ešte písať blog.
V piatok, chvíľu pred obedom, sa ma zmocnil hlboký pocit, že fakt, ale že fakt potrebujem zmenu. Mexiko bol pôvodne plán na jeseň – veď vtedy je tam ísť najlepší nápad. No volanie Mexika bolo silné – pláže, teplo, tequila a hudba… tieto volania boli tak intenzívne, že po veľmi náročnom týždni ma niečo posadlo a potreboval som nutne odísť z Kanady. A šup – zrazu sme mali kúpené letenky a o dva dni na to sme už leteli z kanadskej divočiny v horách do mexického ruchu, tepla a mora.
Z počiatku sa ma zmocňovali pochybnosti – neurobil som to unáhlene? Veď tu nebolo až tak zle… No túžba po písaní blogu, mentálnom a aj fyzickom oddychu bola oveľa silnejšia ako chuť ostať v Kanade. V krajine, ktorá mi v mnohom pripomína Nórsko.
Letenky kúpené, hotel na prvé tri dni zarezervovaný, a hor sa – smer Mexiko! Ešte sme si museli zabezpečiť cestu z Osoyoos do Vancouveru autobusom. Predtým sme leteli z Vancouveru do Pentictonu a odtiaľ miestnym busom za asi 4 CAD do Osoyoos. Teraz som si povedal, že keď som už letel malým lietadlom, chcem skúsiť zasa niečo nové. Tak sme bookli autobus, o ktorom vám ešte napíšem alebo spravím krátky reel.
Šesť hodín v autobuse sa môže zdať ako dlhá doba, no nám to ubehlo rýchlo. Autobus bol pohodlný a robili sme si časté pauzy. Cesta bola tak pútavá, že som sa asi po hodine zbadal, že ma bolí krk od toľkého čumenia von oknom. Fotky a videá ste mohli vidieť v stories na Instagrame.
Dosť unavení sme vystúpili na hlavnej stanici vo Vancouveri a pri najbližšej lavičke sme si konečne spravili check-in. Po rozhliadnutí sa okolo mňa to na mňa opäť doľahlo. Zasa ten vancouverský stanový “lajfstajl” pod veľmi silnými drogami. To, čo som za pár dní videl vo Vancouveri, ma veľmi dojalo – v negatívnom zmysle.
Je to tak krásna krajina, tak impozantné mesto… a predsa mi aj mnohým ďalším ľuďom kazí mienku o Kanade práve toto – surovosť života, kde drogy zohrávajú hlavnú úlohu. Stany v strede parku a prefetovaní ľudia všade naokolo. Ďalšia pripomienka toho, že to naše krásne panenské Slovensko je naozaj úžasná a čistá krajinka.
Kúpili sme si teda lístky na vlak smer letisko a celý dopotený a unavený sme nastúpili s plánom ostať cez noc na letisku. Ešte v horách sme premýšľali, či si bookneme ubytko, alebo prespíme na letisku, ale keďže sme chceli ísť low-cost, rozhodli sme sa prespať na letisku a uvidíme.
No pri príchode na jednu zastávku som si povedal: “Poď, vystúpme a booknime tú izbu, čo som videl pred pár dňami.” Bola stále voľná. Úžasná izba asi 20 minút chôdze od vlakovej zastávky.
izba za rozumnú cenu vo veľmi krásnej a tichej (mám pocit, že ázijskej) štvrti.
Po príchode nás čakala veľmi milá a srdečná domáca pani. Vypýtala si doklady a konečne sme mohli zhodiť tie naše 20-kilové batohy. Rovno som padol na posteľ a pár minút mi trvalo, kým som sa odhodlal ísť do sprchy. Po vyjdení som si povedal svoju obľúbenú hlášku: „Nič mi nebolo, už mi je lepšie,“ a hodil som šípku do postele, že by sa ani Phelps nemusel hanbiť.
Zahrali sme si našu tradičnú partičku farára, pozreli nejaké novinky na fejsbúku, rýchly telefonát so sestrou a šup spať. Bez plánu, čo ďalej, sme sa ráno zobudili a vyrazili na letisko.
Popravde, je to zaujímavé – žiť a nevedieť, čo bude o týždeň, či o mesiac. Po príchode na letisko sme našli terminál na check-in a ja som si odbavil batožinu prakticky sám cez self-checkin. Lucka si pri online checkine zabudla zadať, že má batožinu, tak si musela vystáť rad a ja som zatiaľ čakal vonku.
Pri vstupe na bezpečnostnú kontrolu ma tradične dali nabok – testovanie na výbušniny. Teta, inak veľmi zdvorilá, to zvládla za 3 minútky a mohli sme sa pomaly vydať ku gate-u. Ešte rýchla zastávka v A&W na raňajkové menu s kávičkou a do lietadla sme išli medzi poslednými.
Po zasadnutí na moje obľúbené miesto „23F“ (môžete hádať prečo 😏), som si len prial, aby si ku mne nikto neprisadol. Sebavedomo som pripútal kamošku kávu a čakal, kedy sa skončí boarding. A ten moment prišiel – ani pri mne, ani pri Lucke nikto nesedel. Paráda! To sa mi už dlho nestalo. Tak sme si mohli zahrať karty na strednom stolíku a hor sa do Mexika!
Cesta trvala asi 5 hodín a bola plná úžasných výhľadov nad USA. USA sme preskočili – prečo, to vám napíšem inokedy 😉 Prikladám zopár fotiek krásnych výhľadov.
Po prílete do Puerto Vallarta nás čakala poriadna facka v podobe extrémne vlhkého vzduchu. Je totiž hurikánová sezóna, často prší a je veľmi vysoká vlhkosť.
Na letisku nás slečna na kontrole “premerala” pohľadom od hlavy po päty – asi sme sa moc neusmievali 😅 – a dali nám víza len na 45 dní z 180 možných. Nevadí. Aj za 45 dní sa dá v Mexiku zažiť kopec dobrodružstva.
Toľko z našej spontánnej cesty do Mexika. Verím, že sa vám moje písanie páči – snažím sa byť autentický a veľmi ma to baví. Každá vaša spätná väzba, lajk alebo zdieľanie ma posúva vpred za mojím snom – vybudovať komunitu ľudí, ako som ja.
Zažil si niekedy podobný zlom, keď si sa rozhodol odísť? Napíš mi svoj príbeh, rád si ho prečítam!
Ricardinho23 