Po vystúpení z lietadla v Puerto Vallarta nás okrem vlhkého a extrémne teplého vzduchu čakalo aj ďalšie prekvapenie – alebo presnejšie, prekvapenia. Okrem prísnej kontroly batožiny (prísnejšej ako v Kanade) a, ako som už spomínal v článku predtým, dostali sme víza len na 45 dní.

Hneď prvá pasca na Kanaďanov a Američanov nás čakala pri vstupe do letiskovej haly. Pánko ma hneď odchytil a začal mi ponúkať služby, o ktorých som hádam predtým ani nepočul. Nevedel som, kde je sever – teplo, vlhko a únava z cesty mi úplne zahmlili orientáciu. Asi 15 minút do nás hustil, aby sme si kúpili taký výlet, onaký pobyt, masáž a podobne. Až po čase som konečne nabral silu mu povedať, že nemáme záujem, a konečne sme sa dostali von.

20 kg na chrbte, ale cieľ bol jasný – nájsť autobus. Podľa ChatGPT a Google Maps mala byť zastávka niekde pri letisku. Nakoniec sme ju našli a o pár sekúnd prišiel autobus… teda – autobusom by som to dva razy nenazval. Bol to polorozpadnutý mikrobus s dverami, ktoré sa nedali poriadne zavrieť. Ale nevadí, išiel tam, kam sme potrebovali – aspoň sme v to dúfali.

Po asi 40 minútach nám pán vodič zahlásil, že konečná, aj keď podľa Googlu sme mali ísť ešte zo dve zastávky. Vlastne, čo sa čudujem – veď ani trasa nesedela. Nevadí, vystúpili sme a našťastie sme boli len asi 7 minút pešo od hotela.

Na Mexiku ma hneď zaujala jedna vec. Tá, ktorú som si pracovite nazval „surovosť“. O nejakom poriadku a čistote sa tu môžeme len rozprávať – všade smrad, odpadky a vôňa streetfoodu.

Dorazili sme na hotel. Na recepcii nebola klíma a zo mňa netieklo – rovno som sa roztápal. Poviem vám, takéto počasie som v živote nezažil. Áno, viem, prišli sme sem v období dažďov, hurikánov a vlhkosť bola očakávaná – ale toto bol extrém.

Našťastie nás ubytovali, dali nám kľúčik a hurá do izby. Bola veľmi útulná a za tú cenu fakt luxusná. A aha! Nad posteľou moja malá biela kamarátka – klimatizácia. Hneď som ju pustil na 18 stupňov a Lucku skoro vystrelo. 😀

Išiel som sa osprchovať – síce tam bol kohútik na teplú a studenú vodu, aj tá studená bola teplá. Prezliekli sme sa, chvíľku si oddýchli a išli sme pozrieť mexické uličky. Mne osobne sa tento štýl veľmi páči – a až na to teplo a vlhko som skonštatoval, že som rád, že sme sem prišli už teraz.

Popozerali sme uličky mesta, troška mora a vrátili sme sa ešte pred zotmením – niekde som čítal, že by sa to malo. Nakúpili sme zopár potravín v miestnom obchodíku OXXO (áno, sú otvorení 24/7), a keď sme sa vrátili na izbu, nezmohli sme sa už na nič iné – iba na partičku kariet a spať.

Na ďalší deň sme išli na raňajky. Nečakajte žiadne švédske stoly. Za barom stál pán, spýtal sa, čo si dáme – a asi sme si mohli vybrať len jedno jedlo. Moja španielčina je niekde na úrovni kojenca, ale objednal som „chilaquiles“, načosky v červenej omáčke, fazuľky a vajíčka. Načosky boli mäkké, mne osobne až tak nechutili – mám ich rád chrumkavé. Ale v tom teple mi aj tak veľmi nechutí jesť.

Po raňajkách sme sa išli trochu poprechádzať. Síce sa nám dvakrát veľmi nechcelo, ale okolo 11. hodiny sme sa vybrali von. Nádherné miesto. Naše sily sme však trošku precenili – v tropickej horúčave a vlhkosti sme prešli 13 000 krokov. Nie je to veľa, ale v týchto podmienkach úplne stačí.

Všetko bolo super, bolo sa na čo pozerať – teda aspoň pre nás, nemexičanov. Jediné, čo ma v Puerto Vallarta iritovalo, boli neustále pasce na turistov. Všade vás niekto oslovoval, ťahal do podniku, núkal tričko. Pre mňa, čo som nikdy predtým nebol v takejto turistickej destinácii, to bolo nové a zvláštne.

Na hoteli v Puerto Vallarta sme strávili pekné tri noci a konečne sa nám podarilo nájsť hosta cez Workaway. Začali sme plánovať cestu – ako sa čo najlacnejšie a najrýchlejšie dostať do Campeche. Hotel sme už nechceli platiť – takýmto štýlom by sme dlho necestovali.

Odpísal nám pán z Kanady, že môžeme prísť. Pláž bola zatvorená – kvôli horúčave, vlhkosti a začiatku hurikánovej sezóny. Keďže sme nemali kde byť a smer do Belize to len podporoval, dohodli sme sa a vyrazili.

Po pol dni plánovania sme našli trasu: Puerto Vallarta – Mexico City – Mérida letecky, a z Méridy autobusom do Campeche. Zaujímavá celodenná cesta.

Ráno sme si pred hotelom stopli taxík – starší pán, pravdepodobne so ženou, čakal ešte jedného pasažiera a vyrazili sme. Poviem vám – v tejto krajine dopravné predpisy neexistujú. A ak aj áno, nikto ich nedodržiava.

Na letisku sme odovzdali batožinu, dali si rýchlu zastávku v Subway a čakali na odlet. Let trval asi hodinu a pol. Prvýkrát v živote sa mi stalo, že som pri prestupe nemusel vystúpiť – lietadlo pristálo, väčšina ľudí vystúpila a pár nás „vyvolených“ zostalo sedieť. Po pár minútach nastúpili noví cestujúci, doplnili sme palivo a leteli sme ďalej do Méridy.

Pristátie bolo zvláštne – keď sme sa približovali k dráhe, pilot zrazu začal stúpať a obleteli sme mesto. Niečo zahlásil – len po španielsky. Po dvoch otočkách sme konečne dosadli. Trochu to hádzalo, ale prežili sme. Let s poradovým číslom 69 úspešne dokončený.

V Méride nás nečakalo žiadne letiskové prekvapenie – mimo sezóny, žiadne pasce, žiadne ponuky. Pri letisku už stál klimatizovaný autobus, ktorý nás odviezol na stanicu ADO. O hodinu a pol nám išiel spoj do Campeche.

---

O tom, ako sme prišli do Campeche, kde sme spali prvú noc, čo za zvláštny puch sme cítili po ceste a o našom prvom týždni na opustenej pláži – to si nechám na ďalší článok.

Písať ma nesmierne baví – najmä keď vidím, že vás to baví čítať. Za každé jedno zdieľanie a odber som vďačný. Ďakujem! 🙌