Práve sedím v 35 stupňoch a hlavou mi prebehlo: „Nie sú to už dva roky, čo sme boli na Lofotoch?“ Potom som sa pozrel na Instagram a mal som pravdu. Neuveriteľné, ako ten čas letí. Zdá sa to ako včera, keď sme s chalanmi sedeli pri večernej kávičke a vymýšľali, kam pôjdeme. Potom prišiel nápad, tuším odo mňa: „Poďme na Lofoty!“

V tom čase som žil v Nórsku, mal som tam auto a už dávnejšie sme premýšľali nad roadtripom. Takže to dávalo zmysel. Tak sa začala naša dobrodružná jazda z Nitry až na samotné legendárne nórske Lofoty. Výlet sme si ako-tak naplánovali a družina v zložení Dušan, Tomáš, Luky a ja sa mohla vydať smer nórsky raj.

Ako už bývalo pre mňa zvykom, najprv sme išli autom do Katovíc. Odtiaľ sme leteli do Osla a „Misia Lofoty“, ako som ju nazval, mohla začať. Poriadne sme ani nevedeli, do čoho ideme. Predsa len, išlo o vyše 1 500 kilometrov cez neprebádané územie. Niečo iné je ísť po európskych diaľniciach a niečo iné po nórskych horských cestách, kde sú samé tunely a fjordy. Autu som však 100 % veril – inak by som sa na takú cestu ani neodhodlal.

Ako sme prišli do Nórska, zhodli sme sa, že najlepšie bude ísť v noci. Po menšom nákupe potravín sme vyrazili. Samozrejme, za volant som si sadol ako prvý – zo zvyku. Niekedy mám pocit, že som sa narodil s volantom v rukách. Cesta bola nádherná, ale aj náročná. Šoférovať v noci, keď slnko nezapadá, je celkom iný zážitok. Svetlo bolo stále rovnaké – deň aj noc.

Prvú dlhšiu pauzu na noc sme si dali vo Fauske – 1 145 km od Osla. Našli sme si útulnú chatku. Teda, Dušanove booking skills sú legendárne.

Fauske je úžasné, magické miesto – ako celé Nórsko, nebudeme si klamať. Unavení, ale s výbornou náladou sme sa boli ešte prejsť po okolí. To vždy stojí za to.

Ráno sme vyrazili ďalej. Bookli sme loď smerom na ostrovy (vtedy som si ešte myslel, že celý ostrov patrí pod Lofoty) a šli sme. Skoro celú cestu som šoféroval ja, až na pár chvíľ, keď som povedal Tomkovi: „Poď ty, mňa to už nebaví.“ Bol to oslobodzujúci pocit. Okolo 18:00 sme dorazili k nášmu ubytovaniu, ktoré Dušan ako zázrakom našiel voľné na bookingu. (bežne býva vybookované aj rok dopredu)

Pamätám si, ako som to prvýkrát uvidel. Modrý domček. Inak sa to ani nedá opísať – modrý domček na konci sveta. Keď sme vošli dnu, onemel som druhýkrát. Krásne, čisté, typicky nórske. Vybalili sme sa a konečne sa najedli za stolom ako ľudia, nie za volantom.

Po jedle sme vyrazili na pláž, asi pol hodinu cesty. A tam to bolo. Niečo neuveriteľné. Futbalové ihrisko s výhľadom na oceán a pod krásnou, fotogenickou horou. Úplne osamelé – ako stvorené na dotyk s loptou. Mňa a Dušana to okamžite ťahalo tam, skôr ako na pláž. Predsa len, sme futbalisti, nie? Zastrieľali sme si na bránku, no obuv nenasvedčovala, že ideme hrať zápas, tak sme sa presunuli dolu – na pláž.

Vonku bolo len 9 stupňov, ale nám to nevadilo. V tričkách sme vbehli na opustenú pláž a s tatranským čajom v ruke sme si užívali neskutočný západ slnka. A ja, verný svojej povesti, som sa aj niekoľkokrát odvážne namočil do vody, ktorá mala ledva 4 stupne. Po asi dvoch hodinách sme si uvedomili, že na ďalší západ slnka budeme čakať možno ďalšie štyri mesiace, keďže v tom čase bol na severe Nórska polárny deň, tak sme sa pobrali späť.

Jedla nám už veľmi nezostalo, ale mali sme šťastie – našli sme potraviny otvorené 24/7. Pri vstupe sme priložili platobnú kartu a pustilo nás to dnu. Fakt cool. Nakúpili sme si a vybrali sa „domov“. Bolo už okolo pol jednej v noci a stále „zapadalo“ slnko. Na terase s výhľadom na oceán sme dopili tatranský čaj a ja som unavený zaspal okolo tretej ráno. Chalani ostali pri vode až asi do  ôsmej. Nerozumel som tomu, ale hlavné je, že si to užili.

Na ďalší deň sme sa presunuli o pár stoviek kilometrov ďalej do kempu, kde sme si zložili veci. Cestou sme objavili pláž ako z Karibiku – len na severe Nórska. Okúpali sme sa, vybláznili a ja som ešte stihol poslať pohľadnicu mojim dvom láskam do Nitry. Niekto z nás (už si nepamätám kto) objavil pláž Kalvika beach. Vydali sme sa teda na ďalšie dobrodružstvo.

Cesta na Kalviku? Turistika ako lusk. Asi päťkrát som to chcel vzdať. Tieklo zo mňa, nohy protestovali a hlava to dva krát nedávala. Ale po hodine sme tam boli. Ten výhľad, tá čistá krása. Znova som to skoro vzdal, tentoraz dolu kopcom. Chalani šli napred, ja som si sadol na skalu a užíval si výhľad plný emócií. A potom to prišlo. Moje druhé aj tretie ja sa vzopreli nevôle tela a vydal som sa k pláži.

Zrazu som tam bol – v tom nádhernom údolí, spolu s mojimi bratmi. Bez váhania som vbehol do vody. Studenej, ale zázračnej. Ani neviem opísať, akú radosť som mal z toho, že som to nevzdal.

Po hodinke na pláži sme sa pobrali späť. Výstup späť bol ťažký – ak výstup na Zobor je 30 %, toto bolo 130 %. Vrátili sme sa do kempu a od únavy rovno zaspali.

Naša ďalšia zastávka bol Trondheim. Mimo Lofotov, ale taktiež čarovný. Väčšinu cesty šoféroval Tomko, ja som už len relaxoval. Dušan znova vybavil ubytovanie na poslednú chvíľu – aj s garážou! Malý, útulný byt na okraji mesta. Vybral som sa do mesta sám, telefonoval som s Luckou a cesta mi rýchlo ubehla. Objavil som pár krásnych miest, podvečer som sa vrátil a neskôr prišli aj chalani. Pokecali sme na terase a ráno sme sa vydali naspäť do Osla.

V Osle si chalani našli ubytko, ja som ich ešte povozil po meste – opera a známe pamiatky. Pokecali sme a ráno šli s Marekom späť do Nitry. Ja som “musel” zostať v Nórsku.

Toľko k príbehu z Lofotov. Robí mi nesmiernu radosť dávať moje príbehy na papier. Dúfam, že si to užívate. Budem sa snažiť pokračovať v tom, čo som si zaumienil. Každá reakcia – pozitívna či negatívna – je pre mňa motiváciou a posunom vpred.

Ďakujem, že čítate.