Náš trip po Mexiku sa pomaly, ale isto blíži ku koncu – a spolu s ním píšem aj svoj 10. blog.

Strávili sme v Mexiku presne mesiac a navštívili niekoľko krásnych miest. Od Puerto Vallarta až po Méridu. Začali sme trojdňovým výletom v Puerto Vallarta, odkiaľ sme sa cez Mexico City presunuli do Campeche, kde sme strávili vyše dva týždne v uzavretom kempe na pláži neďaleko dedinky Sabancuy.
Keďže bolo mimo sezóny, široko-ďaleko ani noha. Mexické dobrodružstvo zakončujeme v nádhernej, historickej a zároveň jednej z najbezpečnejších miest v krajine – v Méride. Prišli sme sem pred štyrmi dňami na týždeň, ako taký oddych od OFF-grid života na pláži.

Teploty sú síce vysoké, ale neodradilo nás to od objavovania krás tohto mesta. Mexiko pre nás bolo jedna veľká neznáma, no po mesiaci môžeme s istotou povedať, že sa sem určite ešte vrátime.

Život na pláži ma naučil veľa.
Od plánovania zásob jedla až po skromnosť. Nemali sme obchod za rohom ako doma. Nemali sme auto a autobusy do dediny – ak sa to tak vôbec dá nazvať – chodili, ako sa im zachcelo. Možno mali nejaký „tajný“ rozpis, ale každý deň to vyzeralo inak.
Samotné čakanie na „combi“, ako mikrobusy volali miestni, bol zážitok sám o sebe. Raz sme čakali hodinu a nič, inokedy sa jeden objavil po 15 minútach, ale preletel okolo nás, akoby sme ani neexistovali – bol plný.

Náš domáci, inak skvelý človek, nám povedal, že ak je mikrobus plný, ani nespomaľuje. Pri pláži ani nebola zastávka – jednoducho len čakáš pri ceste a keď ho v diaľke zbadáš, začneš mávať. Buď zastaví, alebo nie. Lotéria v pravom zmysle slova.

Prvýkrát som stopoval po pár dňoch na pláži.
Vonku 35 stupňov, žiadny prístrešok, žiadna lavička. Stál som na priamom slnku takmer hodinu, vypotil minimálne liter vody a okrem kamiónov a osobných áut nešlo nič, čo by vyzeralo ako spomínané combi. Nakoniec som to vzdal, bežal naspäť na pláž a rovno som sa hodil do vody. Oslobodzujúce.

Po káve, ktorú som si ešte predtým pripravil, som sa rozhodol skúsiť to znova. O pár minút sa v diaľke objavil mikrobus. Začal som mávať ako o život. Dal výstražné, spomalil… „YES!“
Šofér si vypýtal 20 pesos – menej než 1 € – za cestu dlhú asi 12 km. Primerané. Miest na sedenie bolo asi desať, ale keďže bol plný, musel som stáť zhrbený, lebo tento konkrétny model nebol práve určený na státie. Nevadilo mi to. Cítil som chlad z klímy a viezol som sa. Mal som jasný cieľ – prísť, kúpiť základné potraviny a stihnúť návrat pred západom slnka. To sa mi aj podarilo. Malý veľký výlet, ktorý dopadol skvele.

Uvedomil som si, že nakupovanie bude trochu zložitejšie, než sme čakali.
Mali sme ešte nejaké zásoby, tak sme sa rozhodli, že o pár dní pôjdeme na väčší nákup do Ciudad del Carmen – najbližšieho väčšieho mesta, asi hodinu cesty. Ráno sme sa nachystali a šli stopovať. Po 45 minútach čakania zrazu Lucke zastavilo auto. Pán na peknom MG-čku nám dokonca zacúval a s úsmevom nás vzal do mesta. A v tej chvíli to bol neopísateľný pocit vďačnosti.

Po príchode sme zistili, že je ešte skoro a väčšina obchodov bola zatvorená. Burger King to istil – pôvodne len na WCko a kávu, ale ako to býva, skončili sme aj s raňajkovým crispy burgerom a bol skvelý.

Po káve sme sa pešo vybrali do nákupného centra – podľa mapy a obrázkov niečo ako naše Tesco. Trvalo nám to vyše hodiny a v tej horúčave to nebolo nič príjemné. No cestou sme videli kúsok kontrastnej mexickej architektúry, veľkú jaštericu, kartón, resp. niekoho posteľ na moste cez cestu a kopu streetfoodu.

V obchode Chedraui nás čakalo milé prekvapenie – dalo sa tam kúpiť fakt všetko. Niečo na štýl Walmartu, aj ten tu inak majú. Po nákupe (asi 20 kg potravín a 2,5kg proteínu) sme sa vybrali na zastávku mikrobusov oproti centru. Prešli štyri, no všetky šli iným smerom. Miestna pani nás však uistila, že o chvíľu príde jeden, ktorý ide do Sabancuy.

A naozaj – prišiel. Nastúpili sme, ale čo čert nechcel, klimatizácia nefungovala. Na diaľnici sa to ešte dalo s otvorenými oknami ako tak zniesť, no keď sme spomalili, začalo z nás tiecť ako po 90 minútach na ihrisku tempom Luku Modrića. Nič príjemné.

Záver cesty bol zakončený búrkou. Mikrobus nás vyložil neďaleko brány, my sme sa utekali schovať, prečkali dážď a vybalili nákup. Každý deň už prichádzali dažde – predzvesť obdobia, na ktoré nás upozorňovali. Kúpať sa v Mexickom zálive sa nám už veľmi nechcelo, hmyz bol čoraz dotieravejší, vlhkosť rástla, a bez klimatizácie to bolo čoraz horšie.

Rozhodli sme sa, že odídeme o niečo skôr.
Našli sme si workaway hosta v organizácii v Guatemale, asi 3 hodiny od Guatemala City, v dedinke Guazacapán, neďaleko hraníc s El Salvadorom. Klasické plánovanie cesty – niekedy náročnejšie ako samotné cestovanie. No stále sa vieme dohodnúť a na takejto ceste sú kompromisy na dennom poriadku. Naplánovali sme let z Méridy cez Mexico City na 8. júla.

Lenže… plány sa zmenili.
Posledný deň na pláži sa všetko zlomilo. Vlhkosť neznesiteľná, hmyz premnožený na maximum. Rozhodli sme sa hosta v Guazacapáne radšej zrušiť a nájsť iný smer.

Čo sme vymysleli?
Aký bol náš týždeň v Méride?
A kde nakoniec zakotvíme?

To sa dozviete už v utorok v ďalšom blogu.

Dovtedy môžete sledovať našu cestu naprieč americkým kontinentom na Instagrame a Facebooku – @ricardinho23.blog ✌️🌎